Chobotnica korupcie: koľko chápadiel dokážeme odseknúť?

Prečo si s ňou nevieme dať rady?
Základné dôsledky rozšírenej korupcie sú všeobecne známe: má za následok okrem iného nespravodlivú distribúciu zdrojov v spoločnosti, plytvanie verejných zdrojov, sťaženie prístupu alebo nerovnosť pri poskytovaní verejných služieb, a čo je možno najpodstatnejšie – znižuje dôveru spoločnosti v inštitúcie a pri masívnejšom výskyte aj v politický systém štátu.

Korupcia je jav, o ktorom každý počul a mnohí ho zažili, ale napriek tomu nie je jednoduché viesť o nej exaktnú diskusiu, čo sťažuje aj hľadanie optimálnych riešení na znižovanie jej rozsahu. Ako ukázala aj nedávna diskusia ekonóma Eugena Jurzycu s ministrom financií Jánom Počiatkom, existuje veľa spôsobov, ako korupciu merať – a výsledky rôznych meraní často prinášajú odlišný obraz o rozšírenosti korupcie.
Kým napríklad prieskum Eurobarometra ukázal zníženie miery korupcie na Slovensku v roku 2009 oproti roku 2005 aj 2007, odlišnou metodikou uskutočnené meranie Transparency International ukázalo na pravý opak. O rozdieloch v oboch prístupoch a o tom, ako ich korektne interpretovať, napísal aj šéf Transparency International Slovensko Gabriel Šípoš. Už len táto nedávna výmena názorov na to, ako sa korupcia meria, interpretuje a vyvíja, dáva jasnú odpoveď na otázku, prečo pri problematike korupcie často tápu v neistote aj ľudia, o ktorých úprimnej snahe znižovať rozsah korupcie nie je dôvod pochybovať.

Korupcia je veľkou výzvou aj preto, že spoločenské náklady korupčného správania sú spravidla pomerne nízke (znáša ich široká skupina ľudí alebo celá spoločnosť), kým prospech malej skupiny ľudí či dokonca jednotlivca pri korupcii je zvyčajne veľmi vysoký. V prípade rozsiahlo medializovaných korupčných káuz ide navyše veľmi často o enormne vysoké sumy, ktoré sa vymykajú ľudskej predstavivosti a rádovo prevyšujú sumy, s ktorými priemerný občan prichádza do kontaktu. Oba tieto fakty prispievajú k zaujímavému paradoxu – väčšine obyvateľov korupcia síce prekáža, ale spoločenský tlak je zvyčajne príliš malý na to, aby donútil politikov alebo úradníkov vyvodiť z jej odhalenia osobné konzekvencie. O trestnoprávnych dôsledkoch je v tejto súvislosti škoda sa zmieňovať.

Riešenia
Ideálnym riešením problému korupcie by bolo, keby držitelia zverenej moci (politici a úradníci) prestali kradnúť či inak zneužívať túto moc vo svoj prospech. Všetky ostatné riešenia sú menej dokonalé, ale čakať na to, že raz príde k slovu ideál, nemôže byť dôvodom na rezignáciu. Pozrime sa teda na menej dokonalé riešenia, ktoré vyplynuli z diskusie v rámci projektu Nové idey pre Slovensko.

Zníženiu rozsahu korupcie, a pri formulovaní odporúčaní máme na mysli predovšetkým tzv. veľkú alebo „politicko-mocenskú“ korupciu, by prospeli nasledujúce opatrenia:

Zverejňovanie všetkých informácií o verejných výdavkoch (pretože o ne pri korupcii zvyčajne ide) buď v užívateľsky príjemnej, alebo aspoň štandardizovanej základnej forme umožňuje tým, ktorí sa o to zaujímajú, získať obraz o tom, ako sa s týmito prostriedkami hospodári, na základe akých kontraktov kto získal koľko verejných objednávok v akom objeme a čo za ne získal objednávateľ (štát, obec, úrad...)

Komplexná zmena systému verejného obstarávania znamená v prvej fáze ucelené zmapovanie problémov dnešného systému a následne jeho dôkladnú, premyslenú a do dôsledkov dovedenú premenu. Dnešný systém už má „zabehané“ metódy na obchádzanie rôznych pravidiel, ktorých cieľom bolo práve znížiť korupčný tlak či iné manipulácie, a je zrejmé, že ak sa podarí „zaceliť“ jednu dieru v systéme, dôsledkom bude iba zvýšenie tlaku na tie ostatné. Preto treba robiť ucelené zmeny a tiež zásadne zvýšiť vynucovaciu kapacitu štátu v tejto oblasti.
Zmena spoločenskej atmosféry je nevyhnutná, ak má mať boj proti korupcii nádej na dosiahnutie úspechu. Dnes totiž atmosféra v mnohých oblastiach (úradoch, profesiách) navodzuje zhovievavosť voči korupcii („kto nekradne, okráda rodinu aj nás ostatných v branži“), respektíve tých, ktorí to neakceptujú, vyčleňuje či dokonca ostrakizuje. Kým sa vo verejnom sektore, v justícii, v zdravotníctve a v ďalších oblastiach, ktoré sú vnímané ako veľmi skorumpované, nenájde nadkritická masa ľudí, ktorí nebudú skorumpovaní a dokážu sa „stavovskej spolupatričnosti“ v tejto oblasti postaviť na odpor, dovtedy budú akékoľvek snahy potlačiť korupciu len veľmi ťažko úspešné.
Zmena hlúpych pravidiel, aby do ich obchádzania neboli tlačení aj slušní ľudia len aby získali zákazky či zdroje z eurofondov, je veľmi dôležitá z viacerých dôvodov. Jednak vytvára atmosféru opovrhovania pravidlami, o ktorých každý vie, že sú nezmyselné a škodlivé. A potom, ak zlé pravidlá tlačia aj poctivých ľudí za ich hranice, vzniká tým reálna hrozba, že skôr či neskôr naozaj dôjde k zneužitiu verejných zdrojov (silné pokušenie alebo návod pre menej poctivých).
Zvýšenie kapacity inštitúcií môže predchádzať situáciám, kedy dochádza k neefektívnemu vynakladaniu verejných zdrojov v prospech jednotlivcov či skupín ľudí len alebo aj pre neschopnosť úradníkov odhaliť manipuláciu napríklad pri verejnom obstarávaní.
Ďalšie formy korupcie, napríklad „kupovanie priazne“ voličov či zamestnancov držiteľmi úradov (volenými politikmi či úradníkmi), sú často prehliadané, alebo nie sú vnímané ako korupcia, hoci v dôsledku ide o rovnaké zneužívanie zverenej moci na osobný prospech či úžitok ako „klasická“ korupcia – a preto by sme im mali venovať väčšiu pozornosť a pomenovať ich pravým menom.
Regulácia odvetví je možno ešte vypuklejším príkladom „neviditeľnej“ korupcie, ktorá je úplne mimo verejného záujmu a diskusie. Regulácia energetiky, farmaceutického biznisu, IT a ďalších oblastí totiž ovplyvňuje alokáciu stoviek miliónov eur (miliárd korún) ročne. Spravidla je však neverejná, príliš odborná a tvorí sa mimo dohľadu verejnosti. Aj drobné zmeny pravidiel pritom môžu výrazne ovplyvniť napríklad ziskovosť firiem v dotknutom odvetví alebo dať niektorým podnikateľom konkurenčnú výhodu, a preto aj tlak na „žiaduce“ zmeny pravidiel môže byť enormný. Podľa hrubých odhadov sa takto môže na Slovensku rozhodovať o podobnom objeme zdrojov, aký sa dohromady rozdeľuje pri celom zvyšku „viditeľnej“ korupcie.
Analýza nákladov a výnosov (cost-benefit analysis) pre každé opatrenie, sprevádzané verejnými výdavkami, by pri všetkých obmedzeniach takých analýz a aj napriek hrozbe ich formalistického vykazovania prinieslo vyššiu transparentnosť výdavkov a aj zvýšilo spoločenský tlak v tejto oblasti.

Korupcia je ako chobotnica s tisíckou chápadiel, a boj s ňou vyzerá beznádejne aj pri bližšom preskúmaní možností, ktoré má civilizovaná spoločnosť k dispozícii pre jej potláčanie. Neexistuje jedno správne a účinné opatrenie, ktoré by tento problém vyriešilo. Zvyšovanie nákladov korupcie (napríklad vyššie tresty, kvalitnejšie pravidlá, dôslednejšie vymáhanie pravidiel) či silnejšie vodcovstvo politikov a rešpektovaných osobností by však, spolu s dôsledným odhaľovaním korupcie (vďaka dostupnejším informáciám), nepochybne viedli k zlepšeniu.

Zdroje, ktoré korupciou získavajú niektoré skupiny či jednotlivci, chýbajú v školstve, zdravotníctve, pri opravách ciest, vo verejných službách. Skrátka, kto kradne, okráda nás všetkých (čo nekradneme). Aj preto sa za zníženie korupcie na Slovensku oplatí bojovať.

Zdroj.noveidey.sk