Neviete, čo je bossing? Buďte radi.

Začnete zisťovať ako, prečo a či je to vôbec možné, aby mohol niekto svojvoľne rozhodovať o druhých, zaobchádzať s nimi týmto spôsobom, veď ste nič zlé neurobili, skôr naopak. No a zrazu zistíte, že taký pán riaditeľ školy naozaj môže takmer všetko. Aj zmeniť doteraz platný Pracovný poriadok, ktorý si prispôsobí svojim potrebám, aby vás mohol všetkých lepšie ovládať.
On rozhoduje o úväzkoch, triednictve, prípadných odmenách, on rozhoduje, kto je dobrý učiteľ, kto zlý učiteľ, kto je nadbytočný, komu dá výpoveď... Na jednej strane to považujem za správne, pretože má veľkú zodpovednosť. A pokiaľ je to schopný človek je všetko v poriadku.  Nemám nič proti riaditeľom, ktorí sú prísni, (pretože aj to treba), keď sú spravodliví a počúvajú aj hlas „zdola“ a nerozhodujú len na základe svojho subjektívneho názoru. Ale je tragédiou, keď takéto miesto zastáva človek, ktorý nedokáže objektívne hodnotiť a svoj názor považuje za jediný správny. A dnešná doba takýmto šéfom dáva obrovskú moc. Máme vysokú mieru nezamestnanosti a kríza  dostihla už aj nás, učiteľov, pretože je stále menej detí a tak sa prepúšťa aj v školách.

 Ak náhodou máte takéhoto šéfa, nemáte veľmi na výber. Najlepšie je „držať hubu a krok“ a poslúchať.. Pofrflať si, keď vás nepočuje on, alebo niektorý z jeho obľúbencov a snažiť sa jednoducho prežiť, pretože odísť nemáte kam. No a dúfať, že vydržíte dlhšie, ako váš šéf vo funkcii. Ktorí ste to nezažili, neviete, čo dokáže taký strach urobiť s ľuďmi na pracovisku. Takýto šéf si dokáže zariadiť hocičo,  aj to, že zamestnancov zastupujú osoby, ktoré mu odobria všetko čo potrebuje. Strach, ľahostajnosť, nevedomosť – to sú jeho hlavné zbrane. No a aby toto všetko dobre fungovalo, treba raz za čas nejaký odstrašujúci príklad. Takým sa stane človek, ktorý je nejakým spôsobom nežiaduci. Napríklad taký, ktorý nahlas povie to, čo si mnohí iba myslia, alebo šepkajú po kabinetoch. Bossing sa veľmi ťažko dokazuje, pretože šéf má ma všetko svoje „logické“ zdôvodnenie a jeho právomoci sú takmer neobmedzené. Zastať sa otvorene takéhoto človeka v kolektíve je veľmi riskantné a skoro nemožné, pretože nikto nechce skončiť ako on – v nemilosti u šéfa a potom na Úrade práce.  Ale nemožno to nikomu zazlievať, je to prirodzený pud sebazáchovy.

 No a ešte sú tu rodičia žiakov. Na tých zákon nemyslí, že by aj oni mali mať nejakú možnosť hovoriť do toho, kto učí ich deti. Rodičia by sa teoreticky nemuseli báť povedať svoj názor, ale aj medzi nimi sa nájdu takí, ktorí majú obavu vyjadriť sa, aby neuškodili svojmu dieťaťu. No rodičia, keď by aj chceli, tiež nepomôžu. Keby aj napísali petíciu za (alebo proti) zotrvanie nejakého učiteľa na škole, pretože podľa ich názoru je to učiteľ, ktorý je prínosom pre školu (alebo neprijateľný pre rodičov) a podpísala by ju väčšina rodičov žiakov navštevujúcich danú školu, riaditeľ má stále posledné slovo. On rozhoduje o tom, kto je dobrý a kto horší učiteľ. Keď sa na niektorého učiteľa rodičia v triede sťažujú, riaditeľ im vysvetlí , že je to výborný a skúsený pedagóg a v krajnom prípade ho preloží učiť do inej triedy. A na ďalší rok, zas po sťažnostiach, do ďalšej triedy. To je v prípade, že dotyčný  patrí medzi jeho verných. V opačnom prípade by to použil ako argument k jeho prepusteniu. Podľa mňa, tu by mohol byť nejaký priestor aj pre rodičov, hlavne v prípadoch, kedy by väčšina z nich mala rovnaký názor. Niektorí učitelia by mohli namietať, že takto by boli tlačení k tomu, aby boli menej prísni a dávali lepšie známky. Ja si však nemyslím, že kvalitní učitelia by sa museli obávať „súdu“ rodičov.

 Či to už chceme, alebo nie, atmosféra v škole, ktorú vo veľkej miere ovplyvňuje riaditeľ, vplýva aj na študentov. Ako vysvetlíte maturantom, že tri mesiace pred maturitou sa im bude meniť vyučujúci maturitného predmetu, pretože ten, ktorý ich učil tri roky, kvôli nadbytočnosti odchádza?  Je mi smutno z toho, keď čítam alebo počujem vyjadrenia niektorých študentov, že keď zmaturujú, povedia otvorene čo si myslia. Ale teraz nie. Vôbec im to nezazlievam ani nevyčítam. Majú život pred sebou a boja sa, že si ho pobabrú už hneď na začiatku. Človek nikdy nevie, čo z koho vystane. Doba je taká.

  Nikdy nebolo mojim snom stať sa učiteľkou. Môj otec, učiteľ v minulom režime, nám, deťom, od malička vtĺkal do hlavy, že učiteľské povolanie je to najnevďačnejšie povolanie, že učitelia sú obyčajné slúžky spoločnosti, že on musí celý život klamať, ísť proti svojmu presvedčeniu (učil zemepis a dejepis) a nemôže si slobodne povedať svoj názor. Žiakov má presviedčať o tom, čomu ani sám neverí a byť stále v strachu, aby sa nepreriekol a nepovedal niečo, čo by ho mohlo stáť prácu, alebo dokonca slobodu. Nadával na komunizmus, komunistov, ale len doma, poprípade pred dobrými priateľmi. Bál sa. Bál sa, lebo mal rodinu, štyri deti, pôžičku na dom, ktorú splácal až do dôchodku a ako vravieval, nevedel robiť nič iné, iba „cancať“ (= kecať, rozprávať) a tak by sa nevedel uplatniť v inom povolaní. Myslím, že dosť odstrašujúci príklad. Aj preto, ale aj z iných dôvodov, som si robila pedagogické minimum až tesne po revolúcii. Takže hoci som už vekovo staršia, nikdy som v starom režime neučila. No v poslednej dobe mám silný pocit, že niektoré praktiky bývalého režimu sú opäť tu, ale v novej, rafinovanejšej podobe.

 P.S. Výpovedná doba mi uplynie posledného februára. Ďakujem všetkým, ktorí to ešte nevzdali.

 http://mariahreskova.blog.sme.sk/c/313829/Bojovat-laskou-a-pravdou.html

Mária Hrešková,